Deň ľudských práv

10. december ako Deň ľudských práv môžeme smelo zaradiť do spoločného kultúrneho dedičstva ľudstva. Sviatok, ktorým si pripomíname slávnostné prijatie Všeobecnej deklarácie ľudských práv Valným zhromaždením OSN, je každoročnou reflexiou medzinárodného spoločenstva na realitu života vo svetle ašpirácií a princípov tohto najčastejšie prekladaného dokumentu v dejinách ľudstva, k dispozícii vo viac než 700 jazykoch.

Prijatie Deklarácie v roku 1948 bolo reakciou na hrôzy druhej svetovej vojny a výsledok úsilia novozaloženej Organizácie Spojených národov, ktorá vo svojej Charte uznala, že hlavným predpokladom mierového spolužitia národov je zabezpečenie ľudskej dôstojnosti každého jednotlivca prostredníctvom ochrany ľudských práv. Pre realizáciu tohto cieľa bola zostavená komisia odborníkov zo sedemnástich krajín sveta, reprezentujúcich rôzne tradície a právne systémy. Vďaka kľúčovej úlohe prvej dámy Spojených štátov amerických Eleonóry Roosevelt, zohrali pri príprave dokumentu okrem René Cassina, Alexandra Bogomolova, Charlesa Malika, Peng-chun Changa, Hernána Santa Cruz, Charlesa Dukesa, Williama Hodgsona a Johna P. Humphreya, dôležitú úlohu aj ženy ako Minerva Bernardino, Angela Jurdak Khoury, Begum Shaista Ikramullah, Dorothy Kenyan, Hansa Mehta či Marie Helene Lefaucheux. Práve ich zásluhou sa neoddeliteľnou súčasťou katalógu ľudských práv stal princíp rovnosti (v negatívnom a minimálnom vyjadrení známy ako princíp nediskriminácie) a hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktorých zaradenie do Deklarácie bolo najmä podľa niektorých anglofónnych autorov dokumentu príliš ambiciózne. Kodifikácia všetkých ľudských práv na medzinárodnej úrovni tak bola – napokon ako každý pokrokový čin – výsledkom úprimného presvedčenia, otvorenosti, odvahy a spolupráce.

Text Deklarácie inšpiroval aj autorov národných ústav mnohých krajín sveta a stal sa základom nového odvetvia medzinárodného práva, v ktorého centre stojí človek a ktoré nazývame medzinárodno-právna ochrana ľudských práv. Toto sa v priebehu ďalších desaťročí rozrástlo o celý rad dohovorov prijatých na univerzálnej a regionálnej úrovni – v európskom kontexte predovšetkým Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý tento rok oslávil svoje 70. výročie a Charty základných práv Európskej únie, ktorá bola prvýkrát oficiálne prezentovaná pred dvadsiatimi rokmi.

Mnohé z ľudských práv sa dnes pre nás zdajú byť samozrejmosťou. Cesta k nim však bola dlhá. Od Magny Charty prijatej v roku 1215 po Deklaráciu práv človeka a občana z roku 1789, prešlo takmer šesť storočí; ďalších 150 rokov poznačených revolúciami a vojnami trvala cesta od dobytia Bastily k prijatiu Všeobecnej deklarácie. Nedeliteľnosť občianskych a politických a hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, ako aj princíp univerzálnosti práv – tj skutočnosť, že práva prináležia všetkým bez rozdielu rasy, pohlavia, národnosti, etnického a sociálneho pôvodu, náboženského vyznania myslenia a ďalších reálnych či pripísaných identít, sa definitívne etabloval až v posledných dvoch dekádach dvadsiateho storočia. „Každý“, ako zdôrazňuje už Všeobecná deklarácia, „každý má právo …“ Nie náhodou sa práve táto formulácia v Deklarácii opakuje viac než dvadsaťkrát.

Napriek tomu … 700 miliónov ľudí vo svete hladuje. Paradoxne sú medzi nimi aj rodiny roľníkov, ktorí trávia osem až desať hodín denne prácou na poli. 250 miliónov detí, z toho 60 miliónov vo veku do desať rokov, nechodí do školy. Takmer 80 miliónov ľudí, z ktorých dve tretiny sú ženy a deti, je na úteku pred vojnou a rôznymi formami prenasledovania vo svojej vlastnej krajine. Každý siedmy človek na svete trpí nejakou formou zdravotného postihnutia, pričom s pribúdajúcim vekom táto pravdepodobnosť narastá. Tri štvrtiny ľudí na svete nemá žiadnu formu sociálneho zabezpečenia a približne 25 miliónov detí – t.j. každé štvrté až piate dieťa v Európskej únii je ohrozené chudobou alebo sociálnym vylúčením. Na Slovensku je aktuálne pod hranicou chudoby viac než 870 tisíc ľudí, pričom v dôsledku pandémie sa môže v tejto kategórii ocitnúť ďalších 50 tisíc. Viac než polovica jednorodičovských domácností a takmer 40% domácností s tromi a viac deťmi si nemôže dovoliť pestrejšiu stravu a nedokáže sa vyrovnať s neočakávaným výdavkom.

Aj títo ľudia majú svoje práva a predsa – tvárou v tvár ich utrpeniu sa často cítime bezmocní. Stačí však nahliadnuť do iných sfér spoločenskej a medzinárodnej reality. V Európe ročne minieme vyše 130 miliárd eur na alkohol. Celosvetové náklady na zbrojenie predstavujú viac než 1700 miliárd. Desatina objemu papiera spotrebovaného na reklamné materiály v EÚ by stačila na vytlačenie učebníc pre všetky deti na svete. Vodu – vzácnu a nenahraditeľnú – premieňame na nadbytočnú produkciu áut, textilu či plastov. 90 litrov jej pohltí výroba jednej plastovej fľaše, 2500 litrov výroba trička a 150 tisíc litrov výroba automobilu.

K skutočnosti, že máme jednu planétu a naša ľudská rodina sa neustále rozrastá – z troch miliárd v roku 1960, na dnešných sedem miliárd, s prognózou deviatich až desiatich miliárd v roku 2050, sa musíme postaviť čestne. Dostupnosť zdrojov a ich udržateľné a spravodlivé využívanie je neoddeliteľnou podmienkou realizácie ľudských práv. Uvedomenie si týchto súvislostí, roky sústredeného úsilia a celosvetové spojenie spektra aktérov globálnej a enviromentálnej spravodlivosti viedlo na začiatku nového tisícročia k prijatiu Miléniovej deklarácie Valným zhromaždením OSN, odpusteniu časti medzinárodných dlhov najchudobnejším krajinám sveta a formulovaniu rozvojových cieľov v základných oblastiach – ako je právo na vzdelanie, rodová rovnosť a prístup k zdravotnej starostlivosti. Tieto boli neskôr rozpracované do súčasných globálnych cieľov trvalo udržateľného rozvoja, známych ako SDGs (sustainable development goals), ktoré majú v priebehu najbližšej dekády prispieť k hmatateľnejšej realizácii ľudských práv na celom svete.1

Agenda 2030 pre trvalo udržateľný rozvoj ako ich uvádzajúci dokument2 je niekedy nazývaná aj plánom záchrany ľudstva a planéty či novou spoločenskou zmluvou pre celé ľudstvo, vrátane budúcich generácií. Je súhrnom globálnych záväzkov, ktorými sa medzinárodné spoločenstvo stavia zoči-voči najzávažnejším problémom ako sú klimatické zmeny, prehlbujúce sa nerovnosti, ekologická neudržateľnosť mnohých vzorcov výroby a spotreby a konzumný spôsob života približne pätiny svetovej populácie na úkor ostatných.

Po prvýkrát v modernej histórii sa medzinárodný program rozvoja týka naozaj všetkých – tak všetkých krajín sveta bez ohľadu na stupeň ich ekonomického rozvoja, ako aj všetkých aktérov, ktorými sú nielen štáty, ale aj firmy, spoločenstvá a jedinci. Akýmsi inherentným odkazom Agendy 2030 je „začať od seba“ tak, aby sme našu komunitu, naše mesto, našu krajinu, náš región a našu planétu odovzdali našim deťom a budúcim generáciám v čo možno najlepšom stave na ich ďalšie prežitie.

Deň ľudských práv pod záštitou OSN je v čase globálnej pandémie venovaný vízii sveta po jej skončení. „Vyjsť z krízy silnejší“ bude možné len ak základnými princípmi jej zvládnutia a následnej obnovy budú ľudské práva a ciele trvalo udržateľného rozvoja. Nie náhodou sú za prioritné stratégie považované odstránenie všetkých foriem diskriminácie, posilnenie sociálnej spravodlivosti a podpora participácie a solidarity.3 V čase krízy a veľkých ľudských obetí je potrebné viac spájať než rozdeľovať, viac počúvať než kričať, viac dávať než brať, viac veriť ako overovať …

Ľudské práva sú svedomím doby, sú morálnym zrkadlom mocných, sú indikátorom toho ako nás budú hodnotiť dejiny. Autori Všeobecnej deklarácie ľudských práv to vedeli už pred sedemdesiatimi dvomi rokmi. Načrtli nám svet postavený na rešpektovaní ľudskej dôstojnosti ako univerzálnej hodnoty schopnej zjednotiť ľudí, národy a kontinenty, pretože prebúdza to najlepšie v nás. Dnes, možno viac než inokedy, je na mieste sa pýtať, či máme dostatok síl a odhodlania niesť túto vzácnu štafetu a odovzdať ju našim deťom v celistvosti a kráse akú si zaslúžia.