Rodová rovnosť v pracovnej oblasti podľa skúseností žien vo veku 50+

O rodovej rovnosti v pracovnej oblasti sme sa rozprávali so ženami nad 50 rokov v Žiline a Košiciach. Skupinové rozhovory sme realizovali v rámci širšieho mapovania skúseností s diskrimináciou v pracovnoprávnej oblasti v projekte Podpora rodovej rovnosti a súladu pracovného a súkromného života na Slovensku. Ako vnímajú rodovú rovnosť a jej premeny ženy, ktoré vstúpili na trh práce v deväťdesiatych rokoch či skôr?

Rozdiely v možnostiach kariérneho postupu pretrvávajú a stále vidieť na vedúcich pozíciách hlavne mužov. V niektorých firmách alebo sektoroch to pociťujú intenzívnejšie, menej to vnímajú ženy, ktoré pracujú v medzinárodných spoločnostiach.

Kým ženy s pribúdajúcim vekom sa cítia byť v práci ohrozenejšie („Ak potrebujú uvoľniť miesto, prvá na rade je nejaká staršia žena, ktorej sa ľahko zbavia.“), muži v porovnateľnom veku sú podľa vnímania žien menej ohrození a viac sa im darí „zakoreniť sa“ na svojej pozícii. Ak sa však ocitajú v situácii, kedy hľadajú vo vyššom veku zamestnanie, je to podľa respondentiek rovnako náročné pre ženy aj pre mužov. Ako hraničný vek, kedy sa prístup zamestnávateľov k ženám začne meniť, pritom udávajú už 40 rokov.

Za alarmujúce považujeme opakované príbehy o otvorenom prepúšťaní z dôvodu veku – či už explicitne komunikovanom „Na mňa ste tu všetci príliš starí.“ alebo vo forme hodnotenia výkonu „Nestíhate sa prispôsobiť novému tempu.“

Ak sa v pracovnom inzeráte objaví vyjadrenie „hľadáme kolegyňu do mladého dynamického kolektívu“, väčšina žien sa o dané miesto ani neuchádza. Zaznamenali sme aj prípady, kedy sa na pracovnom pohovore žien pýtali, či by sa v takom mladom kolektíve cítili naozaj dobre, či si dobre zvážili, že sa uchádzajú o pozíciu v „mladej firme“.

„Po treťom kole pohovorov sa ma personalistka spýtala, či si chcem obzrieť kancelárie. Povedala som si, že to bude dobré znamenie, a súhlasila som. Zobrala ma do open space kancelárie, kde to bzučalo. Spýtala sa ma, ako sa mi to páči, a keďže som také prostredie poznala z mojich zahraničných skúseností, odpovedala som jej kladne. Potom sa ma spýtala aký odhadujem priemerný vek. Tu som už začala tušiť o čo ide. Priemerný vek tak do 30 rokov. Na to sa na mňa pozrela a spýtala sa “Naozaj by ste sa tu cítili dobre?“ Už sa mi nikdy neozvali.“

V mnohých prípadoch ženy hodnotia ako neférové jednak vyššie platové ohodnotenie mladých prichádzajúcich kolegov a kolegýň, ale aj osobné finančné odmeny pre kolegov mužov na seniorných pozíciách, ktoré však ako ženy nedostanú alebo nedostanú v rovnakej výške.

Z hľadiska zosúlaďovania pracovných povinností a starostlivosti ženy potvrdili, že v prípade potreby poskytnúť intenzívnejšiu starostlivosť rodičom alebo svokrovcom stále pretrvávajú očakávania, že tak urobí žena, pretože je často potrebné odísť z práce úplne a „jednoduchšie je to pre ženu“. Vo vzťahu k vnúčatám však takéto očakávania skôr nepociťujú, pretože to z dôvodu pracovných povinností nie je možné. „My sme z pomoci so starostlivosťou o vnúčatá úplne vypadli. Musíme proste chodiť do práce.“

Zároveň sa opakovane objavoval pocit absurdnej situácie, do ktorej sa táto generácia päťdesiatničiek dostala. „Štát od nás chce aby sme ešte robili, ale nás už nikde nechcú. Je to ponižujúce.“

Hoci mnohé príbehy a skúsenosti nie je možné označiť za priamu diskrimináciu, ženy vo vyššom veku pociťujú často nekomfortné a neústretové prostredie, v ktorom sa postupne dostávajú na okraj kolektívu. Na otázku, ako by sa muselo ich pracovisko zmeniť, aby sa cítili dobre, zaznievali odpovede smerujúce práve k potrebe rešpektujúcej komunikácie, pocitu spolunáležitosti a uznania nie len od vedenia, ale aj od pracovného kolektívu.